Naprieč Izraelom na vlastnú päsť

Autor: Martin Rób | 19.12.2012 o 0:35 | (upravené 19.12.2012 o 8:36) Karma článku: 8,40 | Prečítané:  1503x

Vybrať sa do Izraela, krajiny, kde ešte len pred pár dňami lietali rakety a nebezpečenstvo číhalo z každej strany, môže niekomu pripadať ako šialenstvo. No aj napriek tomu som sa tam vybral, strávil som tam takmer týždeň, videl som a hlavne zažil veci, ktoré som nikdy doposiaľ nechápal a tieto zážitky, hoci občas aj negatívne, ma ešte väčšmi upevnili v túžbe dôkladnejšie spoznávať vzdialenejšie a pre nás „šialené" krajiny. A presvedčil som sa o tom, že to tam nie je také zlé ako sa u nás traduje.

Je pondelok ráno. Polovica decembra. Za oknom poletuje sneh, u nás na „dolniakoch" tomu hovoríme kalamita a tak si radšej privstanem a vydám sa na skorý ranný autobus, aby som s dostatočnou časovou rezervou stihol vlak do Budapešti. Veci sa mali tak, že som uviazol v rannej bratislavskej zápche bez akéhokoľvek náznaku pohybu vpred či vzad. Po naliehavom prosíkaní vodiča autobusu, že musím stihnúť vlak, inak mi ujde lietadlo, ma napokon vysadil kdesi v poli a ja som si to šprintom namieril k najbližšej vlakovej stanici. Náhodou šiel osobný vlak smerom na Hlavnú stanicu a ja som svoj rýchlik stihol. Verte mi, väčšie stresy som už dávno nezažíval a keď som sa už vzdával, že to lietadlo nestihnem, vždy sa objavila aspoň malá nádej, aby sa opäť mohli vyskytnúť ďalšie problémy. Rýchlik do Budapešti, odkiaľ mi letelo lietadlo, dorazil s takmer hodinovým meškaním. Kým som sa dopravil na letisko, prešiel všetkými kontrolami, let som stihol len tak- tak. Na poslednú chvíľu som dobehol ku bráne a pocit, že sedím v lietadle, som bral ako malé víťazstvo.

P1080449.JPG

Pláž pri meste Haifa

Stroj sa zdvihol od zeme a po vyše troch hodinách sme pristáli v Tel Avive. Letisko majú naozaj na úrovni a aj napriek jeho veľkosti je ťažké sa stratiť. Všetky tabule vás spoľahlivo navedú k najdôležitejšej časti- pasovej kontrole. Objavil sa predo mnou nekonečný počet búdok s pracovníkmi pasovej kontroly a priznám sa, nebol som riadne pripravený na to, čo malo nasledovať. Nečakajte, že vám znudený úradník buchne do pasu pečiatku a pustí vás ďalej. Teda ak nemáte izraelský pas.

V prvom rade ich zaujímalo, čo chcem v Izraeli robiť. Samozrejme turistika. Ďalej chceli vedieť, ako dlho tam budem, na preukázanie pravdivosti svojej odpovede si pripravte spiatočnú letenku. Potom nasledovali problémy kvôli „zlým" odpovediam. Pracovníčka sa ma pýtala, koľko mám pri sebe peňazí. Odpovedal som: „Dvesto Eur." Ona na to: „A máte aj kreditnú kartu?" Ja: „Samozrejme". Vtom sa zamračila a vyhŕkla: „Takže máte viac než dvesto Eur!" Oheň bol na streche. Dotyčná pani si zavolala na pomoc svoju kolegynku a tak ma pri okienku búdky prepierali asi dvadsať minút. Chceli vedieť kam idem, či mám v krajine rodinu, akého som vierovyznania, či sa chystám na palestínske územie a ešte ich zajímalo ďalších asi tisíc ďalších vecí.

P1080465.JPG

Promenáda pri Galilejskom jazere, Tiberias (232 m pod úrovňou hladiny mora)

Moje ďalšie kroky smerovali ku železničnej stanici, odkiaľ som sa prepravil moderným vlakom do centra Tel Avivu, na stanicu ležiacu neďaleko môjho hostela. Počas čakania na vlak pristúpil okoloidúci policajt k náhodnému cestujúcemu čakajúcemu na vlak, sediaceho vedľa mňa. Policajt ho prehmatal, prezrel si jeho doklady, nazrel do jeho tašky a s úsmevom sa pozdravili a každý si opäť šiel svojou cestou. Niečo čo by sa u nás zrejme s pozitívnou odozvou nestretlo. Nedalo mi to a náhodnému prisediacemu som sa prihovoril. Aviv, osemnásťročný chalanisko, pôvodom Ukrajinec, sa mi pochválil zásnubným prsteňom a tým, že onedlho nastupuje do armády. Nevedel pochopiť ako ja, o štyri roky starší od neho ešte nie som ženatý a neslúžim v armáde. Hneď som pochopil, že v týchto končinách majú mladí iné priority.

P1080481.JPG

Gréckokatolícky ortodoxný kostol v Nazarete

Po tom ako som vystúpil z vlaku, sa spustil šialený dážď. Bola pokročilá hodina, niečo po deviatej večer, tma ako v rohu a ja bez mapy som sa snažil nájsť adresu, kde sídlil vopred booknutý hostel. Domáci mi ochotne poradili, no ulica ktorou som kráčal, nevyzerala nijak vľúdne. Lialo ako z krhly, bol som do nitky premočený, fúkal silný vietor a pod prístreškami budov sa krčili podivné postavy s lesklými očami zazerajúcimi po mne. Nemal som z toho dobrý pocit. Po nejakom čase som to vzdal a rozhodol sa stopnúť si taxík. Vodič zastavil a keď som mu povedal kam chcem ísť, odvrkol mi, že je to pre neho príliš blízko, že sa mu to neoplatí. Čo tam po tom, že vonku leje. „This is Israel, my friend!“ Odkázal mi zatvárajúc okno.

Ďalší už bol ochotnejší, no vypýtal si za to nehorázne peniaze. Za päť minút veľmi pomalej jazdy v prepočte asi pätnásť Eur. Cítil som sa oklamaný, podvedený, sklamaný a znechutený. Na druhej strane, ak by som tými nočnými ulicami kráčal ďalej, pravdepodobne by som sa stal ľahkou obeťou miestnych pouličných tulákov.

P1080488.JPG

Bazilika Zvestovania v Nazarete

Na druhý deň ráno som nemal vôbec chuť sa v Tel Avive zdržiavať. Prvý dojem nebol príliš dobrý a nezlepšovali ho ani všadeprítomné odpadky, špina a smrad. Vrátil som sa späť na železničnú stanicu s rozhodnutím, že sa vydám smerom na sever, do mesta Haifa. Úloha to vôbec nebola jednoduchá, nakoľko zmätok, ktorý vládol na tej stanici som už dlho nezažil. Na informačných displejoch sa zobrazovali nepresné informácie, vlaky prichádzali, odchádzali, žiadny z nich nebol nijak označený ani vyhlásený. Ľudia do nich zmätene nastupovali, vystupovali, splašene behali hore- dolu a vypytovali sa jeden druhého, či náhodou nevie, kam ten ktorý vlak vlastne smeruje. Hrôza.

P1080506.JPG
Jaskyňa v Bazilike Zvestovania

Napokon som nasadol na ten svoj a vychutnával som si jazdu. Dlhá časť trate vedie popri morskom pobreží a tak sa ponúka krásny výhľad na Stredozemné more. Hoci viem, že Haifa ponúka množstvo zaujímavých atrakcií, napokon som zostal len pri mori, užíval si slnko a vlnobitie. Mojim cieľom bolo mesto Tiberias, ležiace na brehu Galilejského jazera. Cesta z Haify trvala takmer dve hodiny a viedla cez hory, polia, tunely a citrusové sady. Musím uznať, že Izraelčania majú naozaj kvalitné diaľnice a autobusy s dobrými brzdami. Presuny po miestnych komunikáciách sú cenovo dostupným adrenalínovým zážitkom kedy zistíte, že aj autobus dokáže jazdiť športovo.  Na margo dopravy musím ešte poznamenať, že trúba je na autách najpoužívanejšia súčiastka a odhadujem, že priemerný vodič zoderie v priemere najmenej dve ročne, nakoľko každý trúbi na každého z akéhokoľvek dôvodu.

P1080539.JPG

Bazilika Narodenia Pána v Betleheme

Na ďalší deň ráno som pokračoval do Nazaretu, kde údajne vyrastal Ježiš. V bazilike Zvestovania Panny Márie sa nachádza jaskyňa, kde vraj Panna Mária žila a anjel jej zvestoval počatie Božieho syna. Dojemné. Poľské mníšky lapali po dychu, div neomdleli, no u mňa sa žiaden zázrak nekonal. Nazaret je mesto s prevahou moslimov a tak etnická nevraživosť je tu cítiť. Mám s tým osobný zážitok- pri ceste autobusom priamo do môjho okna napálilo vajce letiace z rúk asi desaťročného chlapca. Partia jeho kamošov ho podporovala krikom a hanlivými gestami. Dôvod bol jasný- prepravná spoločnosť vlastniaca autobus nepatrila moslimovi. Otázkou v tomto prípade je, čo budú títo výrastkovia hádzať po autobusoch až vyrastú. Názor si urobte sami.

P1080547.JPG

Presne na mieste 14- ramennej hviezdy sa narodil Ježiš

Azda najzaujímavejším a najpútavejším miestom celého Izraela je mesto Jeruzalem. Nikomu ho netreba nijak zvlášť predstavovať, no aj tak len v stručnosti zhrniem, že je to jedno z najstarších miest na svete, jeho história je mimoriadne zložitá, no čo je najpodstatnejšie, na jednom mieste sa nachádzajú najposvätnejšie miesta židov, moslimov a kresťanov. Tri náboženstvá, ktoré sú si tak vzdialené aj napriek tomu, že ich základy stoja len pár metrov od seba. Vždy si nechávam to najlepšie na koniec a tak hneď po mojom skorom rannom, takmer trojhodinovom presune z Nazaretu do Jeruzalema nasledovalo ubytovanie a presun za ďalším cieľom- mestom Betlehem.

P1080561.JPG

Mešita Al- Omar v Betleheme

Téma Betlehemu je v tomto období o to aktuálnejšia, že sa blížia Vianoce a predpokladal som, že miesto kde sa narodil Ježiš bude tak trochu preplnené. Opak bol pravdou. Z Jeruzalema vedie autobus priamo až do Betlehemu, trvá to asi 40 minút a lístok na autobus je smiešne lacný. Netreba zabúdať na to, že sa dostávate na palestínske územie, z čoho vyplýva nutnosť prejsť cez kontrolný bod (check point) a teda podrobiť sa pasovej kontrole. V autobuse ktorým som sa viezol ja, sedeli len samé tetušky zahalené od hlavy až po päty, nie príliš priateľsky vyzerajúci ujovia a ja. Musel som pôsobiť ako úplný exot, no kto normálny by sa už len vydal miestnymi autobusmi na palestínske územie?

P1080575.JPG

Západný múr opevnenia Starého Mesta

Dominantou Betlehemu je bez pochyby Bazilika narodenia Krista, ktorá leží na hlavnom námestí. K tomuto miestu sa viaže množstvo príbehov, napríklad tu žil svätý Hieronymus, autor prvého prekladu Biblie, na týchto miestach stál úplne prvý kostol na svete, no čo je najdôležitejšie, pod týmto chrámom sa nachádza jaskyňa, kde sa narodil Ježiš. Tu sa dostávam k hlavnému dôvodu, prečo ísť do Izraela práve teraz. Ako som sa dozvedel od miestnych, štandardná čakacia doba, kým stojíte v rade a snažíte sa nahliadnuť do jaskyne, dotknúť sa striebornej hviezdy ukazujúcej na presné miesto narodenia Ježiša a opäť odkráčať preč, sa údajne pohybuje v rozmedzí od jednej do troch hodín. Viem si predstaviť ten blažený pocit, keď sa človek po pol dni čakania dočká vytúženého polminútového rituálu na posvätnom mieste. Skoro ako na úrade.Počas mojej návštevy sa v chráme takmer nikto nenachádzal, v jaskyni som sedel úplne sám asi pätnásť minút a mohol som si vychutnávať atmosféru tohto zvláštneho miesta.

To čo ma na Betleheme najviac vytáčalo, boli miestni obyvatelia. Snažili sa mi predať úplne všetko za každú cenu. Turistov tam toľko nechodí ako kedysi, na autobusy plné pútnikov môžu rovno zabudnúť a tak zatiaľ čo Betlehem bol atrakciou pre mňa, ja som bol zaručene atrakciou pre „domorodcov".

P1080591.JPG

Múr nárekov

Posledné dva dni som si nechal na Jeruzalem, kde som práve vystihol nevhodné obdobie, keď v piatok dopoludnia sa konali modlitby moslimov a v piatkové popoludnie začal židovský Šabat. Výsledok bol ten, že do mešity Al- Aksá som sa nedostal, čo je trochu škoda, lebo podľa miestneho sprievodcu sa tam dá dostať od nedele do štvrtku len v skorých ranných hodinách. Pozrel som si aspoň Múr nárekov, prešiel som si krížovú cestu, takzvanú Via Dolorosa, no a keď sa už teda verný rodinnej tradícii hlásim ku kresťanskej viere, tak ma to pochopiteľne ťahalo do Chrámu Božieho hrobu, na ktorého území sa nachádza posledných päť zastavení krížovej cesty. Medzi inými tu nájdete opäť presne vyznačené miesta, kde Ježiš zomrel, kde bol pochovaný a vstal z mŕtvych. O presnosti by sa dalo diskutovať, nakoľko tieto miesta boli niekoľko krát zrovnané so zemou, ale koho to zaujíma? Opäť je to iba otázkou toho či tomu veríte, alebo nie. Ja som sa na tieto veci aspoň začal pozerať trochu inak.

P1080639.JPG

Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme

Posledný deň môjho výletu bola sobota, najhorší možný deň, kedy sa môžete niekam vybrať. V krajine je Šabat, niečo ako u nás nedeľa, len s tým rozdielom, že zatiaľ čo u nás jazdia autobusy a vlaky aspoň každé tri hodiny, v Izraeli od piatku poobedia do soboty večera nejazdí vôbec nič. Dokonca ani medzi dvomi najväčšími mestami Jeruzalem a Tel Aviv. Vzdialenosť medzi týmito mestami je okolo 60 kilometrov a v bežné dni je spojenie naozaj frekventované. Počas Šabatu je jedinou možnosťou, ako sa dostať na letisko, taxík, ktorý stojí 300 NIS (asi 60 €). Veľmi obľúbeným a v neposlednom rade aj lacným prepravným prostriedkom je zdieľaný taxík, takzvaný Šerut, čo je dodávka s približne desiatimi sedadlami a jazdí na pravidelných linkách. Musíte však rátať s predstihom, lebo sa vám môže stať tak ako mne, že bude hodinu a pol krúžiť po Jeruzaleme a namieri si to na letisko až kým sa nezaplní. Odmenou je aspoň nižšia cena, ktorá činí 62 NIS (asi 12 €). Na odlet z krajiny ma už niekoľko dní vopred pripravovala moja letecká spoločnosť SMS správami a mailami, kde ma žiadali o dostavenie sa na letisko aspoň tri hodiny pred odletom. Vedeli prečo, toľko kontrol som ešte nezažil. Ani neviem koľko ich bolo, po tom čo si desiaty človek pozrel môj pas, štvrtý krát som prešiel cez detektor kovov a tretí pracovník si prezrel obsah mojej batožiny, ma prešla chuť to počítať.

P1080643.JPG

 

Ako to zhrnúť? Ako v skratke vyjadriť moje pocity? Izrael je fajn krajina, ktorú sa určite oplatí navštíviť. Ak ste veriaci, jazykovo zle vybavení a chýba vám odvaha, a chcete si pozrieť len sväté miesta, nech vás ani nenapadne vybrať sa tam sám. Cestovateľov bažiacich po troche dobrodružstva a spoznávania nových vecí to odporúčam, ale je dobré si vopred zistiť toho čo najviac, pripraviť sa na „vstupné interview" a mať vopred naplánované a premyslené miesta kam sa vyberiete. Budú sa vás na to pýtať. Z hľadiska viery toto miesto nemá konkurenciu. Nie na každého to tak silne zapôsobí, no ako mi povedal jeden z kňazov v Jeruzaleme, aj Ježiš sa musel apoštolom, svojim najbližším, zjavovať štyridsať dní, kým uverili. Nečakal som, že ma „osvieti", no aj napriek tomu návšteva tejto krajiny vo mne zanechala hlbokú stopu.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?