Do Milána lietadlom a za pár drobných

Autor: Martin Rób | 28.2.2012 o 11:38 | Karma článku: 6,17 | Prečítané:  1928x

Ak doma neobsedíte, láka vás cestovanie a sem- tam pokukujete po lacných letenkách nízkonákladových spoločností, netreba nič viac, len trochu peňazí, odvahy a chuť spoznávať nové kraje. Niečo také som urobil aj ja minulý rok a vybral som sa do Milána.

 

Celé sa to začalo nevinne. Otvoril som si internetovú stránku jednej modrej leteckej spoločnosti a na veľkom banneri na mňa blikala neodolateľná ponuka extra lacných leteniek, vraj od troch Eur. Letieť mimo sezónu sa fakt oplatí, len je pravdou, že nízka cena leteniek je asi jediné pozitívum, ktoré je s tým spojené. Ak ste študent tak ako ja a snažíte sa cenu celého výletu stlačiť čo najnižšie, doporučujem veľa klikať a vyhľadať si také spojenie, aby cesta tam aj späť vyšla čo najlacnejšie, čo v mojom prípade bolo za 24 Eur aj s poplatkami.

Vyrazil som vo štvrtok poobede z bratislavského letiska a pristál som asi o hodinu a pol neskôr na letisku Orio El Serio v meste Bergamo, neďaleko Milána. Keďže bol večer a tma, posledným spojom miestnej MHD som sa dopravil z letiska do mesta a začal pátrať po vopred zabookovanom hosteli. Priznám sa, bolo to prvý krát v živote, čo som spal v hosteli a nikdy predtým som si nevedel predstaviť, že by som spal v jednej izbe s ďalšími úplne cudzími ľuďmi. Po meste som blúdil riadne dlho, kým som sa zorientoval a zistil, že posledný spoj tamojšej úžasnej MHD dávno odišiel a môj hostel sa nachádza kdesi na periférii mesta, asi 4 kilometre od centra, kde som sa nachádzal. A tak som sa vybral pešo tmavými ulicami, pre mňa úplne neznámeho mesta. Prechádzal som popri rôznych starých budovách, kostoloch, reštauráciách, pizzériách a nočných podnikoch, neskôr som sa dostal do obytných štvrtí, kde sa mesto ukladalo na spánok a všade panovalo ticho a kľud.

V neprehľadných uličkách medzi tehlovými domami som pod rúškom tmy stratil orientáciu a zúfalo sa snažil dozvedieť , ktorým smerom mám ísť, kým prídem k miestu, kde sa budem môcť zložiť. Hoci som si všimol, že Taliani Angličtinu takmer vôbec neovládajú, v tomto prípade som mal šťastie a natrafil na chlapíka, ktorý ma v tú neskorú hodinu náramne „potešil“ tým, že mi oznámil, že idem úplne zlým smerom. Akosi som tomu nechcel veriť a zastavil som sa pre radu pri jednej pani, ktorá keď videla že mám problém, naznačila mi, aby som nasadol do auta. Maličkou fiatkou sa hnala úzkymi kľukatými uličkami, celú cestu mi čosi mlela po taliansky a tvárila sa milo. Hlavné bolo, že ma napokon vysadila pred vytúženým hostelom a mohol som byť kľudný, že nebudem spať na ulici.

Izba bola veľmi stroho zariadená, neboli v nej žiadne skrine, len štyri poschodové postele a kúpeľňa. Keď som prišiel do izby, ležal tam jeden chlap, ktorý v kuse spal, vlastne až kým som ráno neodišiel. Večer som sa pozhováral s jedným Španielom, ktorý študuje históriu a v Talianku bol na stáži, no o tom, kde je Slovensko, nemal ani potuchy.

Ráno som začal výdatnými raňajkami v hostelovej jedálni a po nich som sa vydal na prechádzku po meste, ktoré dýcha históriou a je v ňom množstvo pamiatok, ale to by vyšlo na samostatný článok. Pre ilustráciu pridávam zopár fotografií.

V čase mojej „výpravy“ v Taliansku prebiehali štrajky. Netuším prečo štrajkovali, ale tento fakt zmenil mnohé veci. Musím uznať, že som nič nepodcenil a to, že som sa tam vydal sám, na vlastnú päsť som si uvedomoval. Preto som si všetko, od leteniek, cez rezervácie hostelov až po odchody vlakov a metra dopredu naplánoval. O to viac som sa stresoval keď som zistil, že nič nejazdí podľa plánu a nedá sa na to spoľahnúť.

Po tom, ako som si vychutnal krásy Bergama, vydal som sa na vlakovú stanicu s cieľom navštíviť svetové mesto môdy, Miláno. Samozrejme, pre mňa ako nepriateľa obchodov, nákupov a ignoranta módnych trendov bol tento fakt nezaujímavý a skôr som sa tešil na atmosféru mesta a jeho krásy.

Priamym vlakovým spojom z Bergama sa dostanete moderným, klimatizovaným poschodovým vlakom do Milana asi za hodinu. Jednosmerný lístok stojí okolo 5 Eur. Prvé dojmy z Milána boli ohromné. Ohúrila ma najmä veľkosť vlakovej stanice, obrovský počet ľudí a mohutnosť stavby, ktorá vyráža dych. Prvé kroky mestom sa opäť zmenili na hľadanie hostela, v ktorom by som si mohol zložiť veci. Opäť som samozrejme poblúdil a keď som bol bezradný, spýtal som sa mladej pani na cestu, samozrejme po Anglicky, lebo po Taliansky neviem nič. Keď mi vysvetlila, že som vlastne len kúsok od miesta určenia a že sa len motám dookola, sám pre seba som si čosi zašomral, na čo na mňa po slovensky  vyhŕkla: „Vy ste zo Slovenska?“ Nuž, patrí nám svet, Slováci sú všade J

Ak by som si mal vybrať ubytovanie ešte raz, určite by som volil niečo iné. Nechal som sa zlákať nízkou cenou a tak som vkročil do ošarpaného domu, kde ma privítal neochotný recepčný a cez dlhú tmavú chodbu, kde sa váľali kartónové krabice a zo stropu videli káble, ma zaviedol do mojej izby, ktorú som zdieľal s ďalšími siedmimi ľuďmi. Človek by sa pýtal, že čo som čakal za 10 Eur, no sorry, ale záchod bez dosky, studená sprcha, ošarpané steny a tvrdá posteľ s nechutnou dekou ala prikrývka, mi neprídu hodné ani tejto sumy. Nenechal som sa tým rozhodiť a po prekonaní menšieho šoku som sa vydal do ulíc.

Prešiel som celé centrum, pozrel som si katedrálu Duomo, pevnosť Castello, dokonca som sa vybral do kostola Santa Maria de la Cruz, kde mal byť vystavený obraz od Leonarda da Vinciho Posledná večera. Namiesto toho ma čakal nápis „Picture is not here“ a kostolík obstavaný lešením. Ak sa človek naučí ignorovať všadeprítomných predajcov ruží a rôznych suvenírov, prechádzka centrom je celkom príjemná. Veľké prekvapenie nastalo v momente, keď sa mi začal ozývať žalúdok a pýtal niečo do seba. Predstava, že pri mojich značne obmedzených finančných možnostiach si dám večeru za 15- 20 Eur, bola trochu scestná. Najmä keď som si predstavil, že takmer toľko stála spiatočná letenka. A tak som sa rozhodol, že sa z centra presuniem niekam na okraj a pôjdem si nakúpiť do supermarketu. To som ešte netušil, ako si zavarím.

Viezol som sa prehistorickou električkou, ktorá mala asi sto rokov, boli v nej drevené lavičky, bol v nej hluk a šla hrozne pomaly. Asi po pol hodine jazdy, keď som bol riadne ďaleko od centra, som z okna zahliadol známy supermarket a tak som vystúpil. Obchod to nebol veľký, skôr ako také väčšie dedinské potraviny, aj keď tento reťazec u nás poznám len ako hypermarket.  Sklamanie prišlo vtedy, keď som zistil, že potraviny sú tam šialene drahé a že je vlastne problém si kúpiť niečo, čo by bolo jedlé bez nutnosti ďalšieho spracovania, keďže som nemal k dispozícii varič ani nič podobné. Všade len samé cestoviny a mrazené polotovary, až sa mi nechcelo veriť, že v celých potravinách nemali takmer žiadne pečivo.

Po tom, ako som si napokon nakúpil a konečne sa nasýtil, bola už tma a začal som riešiť, ako sa dostať bližšie k centru a vrátiť sa do hostela. Na zastávke električky bol informačný displej, na ktorom sa odratával čas príchodu najbližšieho spoja. Keď som tam prišiel, na displeji svietilo sympatických 6 minút. Čas sa skracoval, až prišiel na nulu a električky nikde. Následne sa na displeji zobrazil čas 20 minút, ktorý sa odratával až po nula minút a električky stále niet. Toto sa zopakovalo asi tri krát, kým som pochopil, že to tí Taliani so štrajkom myslia vážne a že sa odtiaľ tak ľahko nedostanem. Po dlhom čakaní niečo napokon predsa len prišlo a ja som s veľkou radosťou nastúpil. Bol som šťastný, že sa veziem, že prídem späť na miesta, kde to poznám a že potom už nebude problém prísť na hostel. Moja radosť ale dlho netrvala. Električka zrazu zastala v tmavých milánskych uličkách. Vodič vystúpil a prehovoril k cestujúcim. Dvere sa otvorili a všetci tí, ktorí mu rozumeli, vystúpili. Zopár turistov, vrátane mňa, sme zostali sedieť a nechápali, čo sa deje. Potom ktosi z vonku vbehol dnu a vysvetlil nám, že oni proste štrajkujú, električka ďalej nepôjde a nikoho to nezaujíma. Tomu hovorím štrajk.

Bolo asi osem hodín, vonku tma a ja sám v uliciach neznámeho mesta, ďaleko od záchytného bodu. Neviem určiť, koľko som toho prešiel pešo, ale nohy ma riadne boleli a v ten deň som mal toho nachodeného viac než obvykle za celý týždeň. Tým sa to ešte nekončilo, práve naopak.

Odšľapal som si to k najbližšej stanici metra lebo som vedel, že odtiaľ to je už len pár zastávok a budem v hosteli. O to horšie bolo keď som pri vchode zistil, že metro je pre štrajk zatvorené. Z domácich sa nad tým nikto nepozastavoval, nikto nenadával, veď štrajkovali aj oni. Mne zostávalo si buď vziať taxík, alebo si to prejsť pešo. Zvolil som druhú možnosť a na izbu som dorazil neskoro v noci, vyčerpaný, otrávený, no dlho predtým som sa tak dobre nevyspal J

Na ďalší deň, zároveň v deň môjho odchodu, som nenechával nič na náhodu a na letisko do Bergama som sa vybral radšej s predstihom. V ten deň už všetky vlaky aj metro premávali podľa plánu a tak som bol na letisku až so štvorhodinovým predstihom. Celý výlet som si riadne užil a každému kto tam ešte nebol, to môžem len odporučiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?